Občanské sdružení generála Milana Rastislava Štefánika

Vo veku 78 rokov nás 19.júla 2024 navždy opustil významný člen Spoločnosti JUDr. Josef Vaněk.
Posledná rozlúčka sa bude konať zajtra 26.07.2024 o 09:15 v obradnej sieni Krematória Motol.

Význam pána Vaňka pre nás ilustrujú tiež slová jeho dobrého priateľa a nášho dlhoročného predsedu  PhDr. Vojtecha Čelka:

„V Spoločnosti gen. M. R. Štefánika  sme spoločne viac ako dvadsať rokov boli vo výbore a spolupracovali. Niekoľkokrát  ma zastúpil, keď bolo z protokolárnych dôvodov treba privítať prezidenta Gašparoviča, s ktorým som sa z osobných dôvodov nechcel stretnúť a oni sa spolu poznali z právnického prostredia. Dokonca jeho diplomovku som uložil v Ústave pro soudobé dejiny AV ČR, patrila do knižnice akademického ústavu zaoberajúceho sa súdobými dejinami.
JUDr. Josef Vaněk patril medzi nás, vážili sme si ho ako správneho Čechoslováka a spomínať budeme nielen na jeho milú povahu, ale aj na stretnutia v jeho domácej vinotéke pri polievkach, ktoré nám neraz pripravil.“

Dnes 27.6. 2024 uplynulo 80 rokov od smrti Milana Hodžu, jedného z najtalentovanejších politikov, ktorého Slovensko malo. Niet divu, že práve on sa stal aj prvým Slovákom vo funkcii premiéra.

Okrem toho že zastával v prvej ČSR viaceré ministerské posty, bol to intelektuál so širokým prehľadom a znalosťou ôsmych jazykov.

Významný deň sme si z organizačných dôvodov uctili na 2-krát. Najskôr v nedeľu pred výročím v spoločnosti krajanských organizácií a predstaviteľmi športového klubu a fanklubu SK Slavia Praha, ku ktorému sa hlásil aj Milan Hodža.

V deň výročia priniesla svoju kyticu aj pani veľvyslankyňa SR J.E. Ingrid Brocková.

Pre lepšiu ilustráciu Milana Hodžu si dovoľujeme vymenovať štátne vyznamenania ktoré získal:
Légion d\\\'honneur - veľkokríž
Rad talianskej koruny – veľkokríž
Rad Polonia restituta – Veľká stuha
Rad sv. Sávy – I. trieda
Rad rumunskej koruny – veľkokríž
Rumunská hviezda – veľkokríž
Juhoslovanský Biely orol – veľkokríž

A v neposlednom rade posty ktoré zastával:
predseda Československé akademie zemědělské
člen Královské české společnosti nauk
člen Učenej spoločnosti Šafárikovej
výkonný predseda Medzinárodného agrárneho byra
predseda Sociologickej spoločnosti Leplay-House v Londýne
profesor UK v Bratislave (novoveké dejiny)
čestný doktor práv UK v Bratislave
dôstojník Rakúsko-Uhorskej armády
poslanec Uhorského snemu a ČSR
minister školstva, poľnohospodárstva a zahraničných vecí ČSR
predseda vlády ČSR

Dňa 22.04. navštívil Prahu spolok M.R. Štefánika zo Slovenska. Z tejto príležitosti predseda spolku genmjr. v.v. Peter Novotňák odovzdal vyznamenanie RNDr. Jiřímu Grygarovi a PhDr. Vojtechovi Čelkovi.

Jiří Grygar – český astronóm a astrofyzik, ktorý patrí medzi najvýznamnejších českých popularizátorov vedy. Stál za fenomenálnym úspechom seriálu Okná vesmíru dokorán. Za svoju činnosť získal množstvo cien vrátane ocenenia od UNESCO

Vojtech Čelko – ako náš zakladajúci člen a dlhoročný predseda získal už rôzne ocenenia, napr. Rad Ľ. Štúra od pani prezidentky. Patril k spoluzakladateľom Slovenského akademického klubu (1968) a bol aktívnym vo viacerých slovenských spolkoch v Prahe, najmä v Dome slovenskej kultúry.

Po návšteve Slovenského domu, kde Peter Novotňák udelil tiež ďakovný list riaditeľovi Vladimírovi Skalskému, sme sa presunuli na Petřín, kde sme pri soche M.R.Štefánika venovali minútu ticha nášmu najstaršiemu členovi RNDr. Ing. Václavovi Němcovi, ktorý nás nedávno opustil. Rovnako sme si v tichosti uctili pamiatku na bývalých riaditeľov Štefánikovej hvezdárne Ing. Marcela Grüna a RNDr. Oldřicha Hlada, ktorí sa s dr. Čelkom zaslúžil o inštaláciu sochy M.R. Štefánika na Petříně.

Spoločnosť M.R.Štefánika zo Slovenska tiež udelila pamätnú plaketu RNDr. Tomášovi Proseckému, ktorý vedie hvezdáreň v súčasnosti.

Záver dňa sme strávili stretnutím s predstaviteľmi partnerských spolkov Československej obce legionárskej, Masarykovho demokratického hnutia a Masarykovej spoločnosti.

Potešili sme sa tiež prezentácii expozície o Štefánikovi na hvezdárni a prehliadke Múzea Československých legionárov.

Dňa 31. marca nás v úctyhodnom veku 94 rokov opustil náš najstarší člen RNDr. Ing. Václav Němec, CSc. 

Je málo ľudí, ktorí mali tú česť, aspoň cez rodičov sa poznať s osobnosťou generála Štefánika! Otec pána Němca bol v roku 1918 menovaný osobne Milanom Rastislavom Štefánikom za prvého diplomatického predstaviteľa Československa v Japonsku.

Pán profesor Václav Němec (ktorého som inak nedokázal osloviť), sa aj napriek vysokému veku a zdravotným ťažkostiam dokázal pravidelne zúčastňovať spomienok na generála Štefánika na Petříně. Prednášal nám tiež o svojom otcovi. Svojou prítomnosťou vždy priniesol kus energie a rešpektu! Na jeho pamiatku budeme vždy s úctou spomínať! 

Predseda Spoločnosti M.R. Štefánika v Prahe, 08.04.2024

Z prejevu predsedu spoločnosti:

Mierová misia KFOR vznikla v roku 1999. Slovensko sa do misie zapojilo od roku 2002 v 1. Česko-Slovenskom prápore. Išlo o dôležitú prípravu slovenských síl na ceste k vstupu do NATO. Apropo tento rok to bude pre Slovensko 20. výročie v NATO.
V roku 2015 vydala Vojenská podporná nadácia knihu AN-24 nedoletel, ktorú nám minulý rok osobne odprezentoval jej autor PhDr. Pavol Vitko. Zo spomienok na účastníkov misie spomeniem len niekoľko bodov, ktoré nám civilistom trochu poodhalia pôsobenie našich vojakov v Kosove.
Koncentrovali sa na základni Šajkovac blízko Prištiny. Dalo by sa povedať, že na mieste nahradzovali nedostatočne zastúpenú miestnu políciu a zdravotníctvo. Vykonávali kontroly s cieľom vyhľadávania zbraní a drog, strážili miestny monument Gazimestan a starali sa o často najzraniteľnejšie obyvateľstvo, o školy či nemocnice.
Nemáme čas menovať príbeh každého. Dovolil by som si len ilustrovať na niekoľkých, že za číslom 42 obetí sa skrývajú mená a že za vojenskými uniformami sa skrývajú ľudia.
V knihe sú minimálne 2 vojenské rodiny. Obe spomínané dodržiavali vojenskú etiku a na misie chodili samostatne. Manželia Peštovci, obaja v hodnosti npor. plánovali po misii založiť rodinu, to im žiaľ po nehode nebolo dopriate. Spoznali sa na vojenskom útvare v L. Mikuláši. V dôstojníckej rodine Scigeľovcov umrel kapitán. Napriek strate na armádu nezanevrela ani majorka Scigeľová a vojenskú uniformu oblieka dokonca aj syn. 
Práporčík Vlastimil Čepičan bol zas rodák z Plzeňska a od roku 1993 príslušník Slovenskej armády. Počas misie živý príklad Československa. Zanechal po sebe na Slovensku úspešnú dcéru textárku Gabiku, ktorej matka umrela v roku 2013. Dva roky na to vydáva Gabika Čepičanová knihu venovanú pamiatke matky a žurnalistky Zuzany Lajdovej s názvom „Život je ako...“
V knihe AN-24 nedoletel nájdeme aj svedectvá jediného prežitého, kpt. Martina Farkaša. Príbehy zosnulých, na ktorých spomíname a príbehy ich blízkych, môžu byť pre nás skutočne inšpiráciou a slúžia k dobrému menu našich ozbrojených síl. 
Zakončím výrokom zosnulého plk. a doktora z misie Martina Habera, ktorého úlohou bolo často ošetrovať miestnych invalidov či dôchodcov. V rozhovore pre časopis Obrana uviedol: „To čo bolo pre nás nejakým závažným problémom doma, pochopíte, že to je vlastne malichernosť. To je vlastne normálny život!“

                                                                     Odchod nášho priateľa

 	Prekvapujúca správa ma zastihla, keď som v sobotu 29. júla, po návrate z vakácií v  Trenčianskych Tepliciach  otvoril počítač.  Našiel som parte, že zomrel Mgr. Peter Pavel Uhlík, čestný predseda Štefánikovej spoločnosti na Slovensku. Okrem toho ako viem - kultúrno-osvetový pracovník, športový tréner , historik, publicista, autor niekoľkých spomienkových kníh a zostavovateľ zborníkov,  ochotnícky divadelník, herec, režisér, konferencier. Určite som niečo  z jeho aktivít  vynechal, ale pre nás, pražských Slovákov bol veľkým priateľom a spolupracovníkom. Pre mňa  osobne bol  férový chlap a dobrý priateľ.

 Len pár slov k jeho životopisu – narodil sa  19. júna 1940 v Starej Turej. Táto rázovitá,  na osobnosti bohatá  obec   mu k  jeho sedemdesiatinám udelila čestné občianstvo. Základnú školu ukončil v rodnej obci a zmaturoval na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Pokračoval na  vysokej škole pedagogickej a po promócii pôsobil rokoch  1961 až 2002 ako učiteľ na základnej škole v Brezovej pod Bradlom. Po odchode do dôchodku, čo v jeho prípade bolo len na  papieri, jeho aktivity pokračovali naďalej.  Venoval  sa literárnej a publicistickej činnosti a tomu, čomu sa hovorí  občianska spoločnosť.

 Posledné dva jeho texty som od neho dostal 19. júla, ešte som sa za ne poďakoval. Jeden bol „Reflexia  k 180. výročiu spisovnej  slovenčiny“, ktorú napísal v deň svojich 83. narodenín pre  Kopaničiarsky expres a druhý „Štefánik podľa Dobšinského“ . Pohľad učiteľa,  večného učiteľa, ktorý napísal pre Bradlo. Bol dosť skeptický, sťažoval si mi na zdravie. Vedel som, že  má problémy so srdcom.  Čakala ho  operácia v Bratislave,  pri ktorej 27.júla 2023 zomrel.

 Patril k ľuďom, ktorí dedičstvo minulosti odovzdávali ďalším generáciám, aby v nich vzbudil pocit národnej hrdosti. Svojim žiakom sa venoval i mimo školy. Popri iných činnostiach založil a viedol školské športové stredisko hádzanej žiačok, ako jedno z prvých na Slovensku. Organizoval slávnosti  osláv Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Nešlo len o deň výročia jeho tragického úmrtia, ale aj ku  dňu jeho narodenia, alebo k výročiu  vzniku Československej republiky.  Po rozdelení Československa sa snažil , aby deň jeho vzniku, 28. október , ktorý je štátnym sviatkom v Českej republike bol  podobne , bol uznaný nielen ako pamätný deň, ale štátny sviatok aj na Slovensku.

  Organizoval  zájazdy po stopách Milana Rastislava Štefánika nielen do Francúzska, Talianska,  ale aj v Čechách a na Slovensku, ale aj na kľúčové   miesta  našej histórie. Na miesta bojov a pamätníkov oboch svetových vojen, ale aj meruôsmych rokov. Patril k veľkým znalcom  Štefánikovho diela a jeho odkazu. Už v roku 1968  vítal  markízu Giulianu Benzoni s Hanou Ponickou, ktorá ju sprevádzala, na Bradle.  Tradíciu  Štefánika   udržiaval aj počas normalizácie,  držal sa  zásady, že čo nie je zakázané, možno robiť, aj keď v obmedzenej miere. Mal kvôli tomu aj nepríjemnosti, ale vždy dokázal presvedčiť, že pre dejiny  kopaničiarskeho kraja  je dôležité poznať významných rodákov.

 Bol zakladateľom a trinásť rokov aj predsedom Spoločnosti M.R. Štefánika. Prispieval do časopisu Bradlo a vykonal  ohromnú popularizačnú činnosť. Navrátil do povedomia verejnosti osobnosti ako boli Štefan Osuský, Ján Papánek, biskup Samuel Štefan Osuský  a ďalší významní rodáci a národní buditelia od čias Jurkovičovcov až do súčasnosti, čím pestoval národnú hrdosť a zdravý lokálpatriotizmus, ktorý nám Slovákom v porovnaní so susednými  národmi  chýba.

  Pre mňa  znamenal veľa, preto mi dovoľte, aby som ho  priblížil z môjho pohľadu priblížil.  26.októbra bude  tridsať tri rokov od nášho zoznámenia,  spolupráce a , priateľstva.  Za mnohé mu vďačím veľmi  obohatil môj život.

  	V pražskom  Dome slovenskej kultúry už meno  generála Štefánika rezonovalo skôr. V čase perestrojky,  v máji 1989  sme organizovali seminár  pri príležitosti sedemdesiateho výročia  Štefánikovho tragického skonu. Referáty zo seminára  publikoval Literárny týždenník. V tom čase veľmi progresívny a preto čítaný časopis, čím sa dostalo toto výročie i  podujatie dostalo do  celoslovenského povedomia.  Seminár paradoxne finančne podporila Socialistická akadémia.  Ako som sa neskôr dozvedel, pán učiteľ Uhlík pozorne čítal texty a bol o tom informovaný.

         Október 1990 bola  už nová doba, necelý rok po štátnom prevrate. V Dome slovenskej kultúry k výročiu republiky federálny premiér Marián Čalfa sponzoroval a osobne odhalil pamätnú tabuľu so Štefánlkovým reliéfom.  Dnes je táto  tabuľa   inštalovaná v Slovenskom dome, v Soukenickej ulici v Prahe 1. Pri príležitosti jej  odhalenia  som bol predstavený nášmu hosťovi Mgr. Petrovi Pavlovi Uhlíkovi zo Štefánikovej Brezovej pod Bradlom.  Košariská, rodná obec   Milana Rastislava Štefánika, je  sťaby za rohom. Vtedy som ešte netušil, že je to začiatok nového priateľstva, ktoré pokračovalo až do jeho skonu.

 Opakoval by som sa , keby som hovoril, čím všetkým ma stretnutia s „pánom učiteľom“, ako som ho oslovoval, lebo nielen v prenesenom slova zmysle sa mi ním stal,   obohatili.  Koľko podnetov, nápadov, ideí priniesol. Ako často na moje pozvanie vystúpil v programe, alebo  pri Štefánikovej soche   pri hvezdárni na Petříne. Koľkým mladým ľuďom zo Slovenska ukázal Prahu!  Koľko speváckych či tanečných školských súborov priviedol do Prahy. Na druhej strane ich vystúpenia či už na dnešnom Havlovom námestí pri Národnom divadle, alebo v evanjelickom kostole sv. Michala v Jirchářích, alebo na iných miestach, po jeho úvodných slovách predstavili Pražanom aj dnešné  mladé Slovensko. Nedá mi nespomenúť naše spoločné exkurzie po Francúzsku či  Slovensku, vždy po stopách M.R. Štefánika, alebo ďalších osobností a udalostí prvého či druhého odboja.
 	
 Nezištne rozdával svoje znalosti, skúsenosti a obohacoval nás nielen v Prahe, ale  aj na iných miestach nášho stretávania. Jeho múdrosť, láskavosť a veľkorysosť nás kultivovala , s vďakou som prijímal jeho priateľstvo.
  Chodievali  sme spolu v Prahe  na miesta, kde sa  kedysi stretávali  Detvanci. Do Prahy chodieval aj na výročné zhromaždenia Spoločnosti T. G .Masaryka,  v budove Akadémie na Národní tříde . Po  ich skončení sme spoločne ešte rozoberali činnosť našich spolkov v blízkej kaviarni Slávia . Mal pochopenie pre všetko ľudské a bol veľmi tolerantný.

 Naposledy sme sa stretli v čase  vlaňajšieho adventu  na  Hlavnej stanici, kedy pricestoval do Prahy  na stretnutie s priateľom z Nemecka. Vlak meškal, tak na stretnutie nám veľa času nezostalo, ale aj chvíľkové stretnutia majú v priateľstve význam. V rozhovore, ako zvyčajne pri pohári vína,  bol veľmi nespokojný so slovenským  politickým vývojom a obaja sme sa zhodli na tom, že z jeho smerovania  máme obavu.
 Veľmi som si cenil aj jeho toleranciu. Nevidel svet čierno-biele.  Dokázal  reálne oceniť  aj tých  ľudí  prednovembrovej doby, ktorí v rámci svojich možností podporovali školské,  kultúrne alebo športové aktivity v regióne.  Snažil sa viesť  ľudí k vzájomnej úcte a porozumeniu.  Mal som ho úprimne rád. Česť jeho pamiatke.

                                                                                                                                   PhDr. Vojtech Čelko

Upravit