Občanské sdružení generála Milana Rastislava Štefánika

                                                                     Odchod nášho priateľa

 	Prekvapujúca správa ma zastihla, keď som v sobotu 29. júla, po návrate z vakácií v  Trenčianskych Tepliciach  otvoril počítač.  Našiel som parte, že zomrel Mgr. Peter Pavel Uhlík, čestný predseda Štefánikovej spoločnosti na Slovensku. Okrem toho ako viem - kultúrno-osvetový pracovník, športový tréner , historik, publicista, autor niekoľkých spomienkových kníh a zostavovateľ zborníkov,  ochotnícky divadelník, herec, režisér, konferencier. Určite som niečo  z jeho aktivít  vynechal, ale pre nás, pražských Slovákov bol veľkým priateľom a spolupracovníkom. Pre mňa  osobne bol  férový chlap a dobrý priateľ.

 Len pár slov k jeho životopisu – narodil sa  19. júna 1940 v Starej Turej. Táto rázovitá,  na osobnosti bohatá  obec   mu k  jeho sedemdesiatinám udelila čestné občianstvo. Základnú školu ukončil v rodnej obci a zmaturoval na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Pokračoval na  vysokej škole pedagogickej a po promócii pôsobil rokoch  1961 až 2002 ako učiteľ na základnej škole v Brezovej pod Bradlom. Po odchode do dôchodku, čo v jeho prípade bolo len na  papieri, jeho aktivity pokračovali naďalej.  Venoval  sa literárnej a publicistickej činnosti a tomu, čomu sa hovorí  občianska spoločnosť.

 Posledné dva jeho texty som od neho dostal 19. júla, ešte som sa za ne poďakoval. Jeden bol „Reflexia  k 180. výročiu spisovnej  slovenčiny“, ktorú napísal v deň svojich 83. narodenín pre  Kopaničiarsky expres a druhý „Štefánik podľa Dobšinského“ . Pohľad učiteľa,  večného učiteľa, ktorý napísal pre Bradlo. Bol dosť skeptický, sťažoval si mi na zdravie. Vedel som, že  má problémy so srdcom.  Čakala ho  operácia v Bratislave,  pri ktorej 27.júla 2023 zomrel.

 Patril k ľuďom, ktorí dedičstvo minulosti odovzdávali ďalším generáciám, aby v nich vzbudil pocit národnej hrdosti. Svojim žiakom sa venoval i mimo školy. Popri iných činnostiach založil a viedol školské športové stredisko hádzanej žiačok, ako jedno z prvých na Slovensku. Organizoval slávnosti  osláv Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Nešlo len o deň výročia jeho tragického úmrtia, ale aj ku  dňu jeho narodenia, alebo k výročiu  vzniku Československej republiky.  Po rozdelení Československa sa snažil , aby deň jeho vzniku, 28. október , ktorý je štátnym sviatkom v Českej republike bol  podobne , bol uznaný nielen ako pamätný deň, ale štátny sviatok aj na Slovensku.

  Organizoval  zájazdy po stopách Milana Rastislava Štefánika nielen do Francúzska, Talianska,  ale aj v Čechách a na Slovensku, ale aj na kľúčové   miesta  našej histórie. Na miesta bojov a pamätníkov oboch svetových vojen, ale aj meruôsmych rokov. Patril k veľkým znalcom  Štefánikovho diela a jeho odkazu. Už v roku 1968  vítal  markízu Giulianu Benzoni s Hanou Ponickou, ktorá ju sprevádzala, na Bradle.  Tradíciu  Štefánika   udržiaval aj počas normalizácie,  držal sa  zásady, že čo nie je zakázané, možno robiť, aj keď v obmedzenej miere. Mal kvôli tomu aj nepríjemnosti, ale vždy dokázal presvedčiť, že pre dejiny  kopaničiarskeho kraja  je dôležité poznať významných rodákov.

 Bol zakladateľom a trinásť rokov aj predsedom Spoločnosti M.R. Štefánika. Prispieval do časopisu Bradlo a vykonal  ohromnú popularizačnú činnosť. Navrátil do povedomia verejnosti osobnosti ako boli Štefan Osuský, Ján Papánek, biskup Samuel Štefan Osuský  a ďalší významní rodáci a národní buditelia od čias Jurkovičovcov až do súčasnosti, čím pestoval národnú hrdosť a zdravý lokálpatriotizmus, ktorý nám Slovákom v porovnaní so susednými  národmi  chýba.

  Pre mňa  znamenal veľa, preto mi dovoľte, aby som ho  priblížil z môjho pohľadu priblížil.  26.októbra bude  tridsať tri rokov od nášho zoznámenia,  spolupráce a , priateľstva.  Za mnohé mu vďačím veľmi  obohatil môj život.

  	V pražskom  Dome slovenskej kultúry už meno  generála Štefánika rezonovalo skôr. V čase perestrojky,  v máji 1989  sme organizovali seminár  pri príležitosti sedemdesiateho výročia  Štefánikovho tragického skonu. Referáty zo seminára  publikoval Literárny týždenník. V tom čase veľmi progresívny a preto čítaný časopis, čím sa dostalo toto výročie i  podujatie dostalo do  celoslovenského povedomia.  Seminár paradoxne finančne podporila Socialistická akadémia.  Ako som sa neskôr dozvedel, pán učiteľ Uhlík pozorne čítal texty a bol o tom informovaný.

         Október 1990 bola  už nová doba, necelý rok po štátnom prevrate. V Dome slovenskej kultúry k výročiu republiky federálny premiér Marián Čalfa sponzoroval a osobne odhalil pamätnú tabuľu so Štefánlkovým reliéfom.  Dnes je táto  tabuľa   inštalovaná v Slovenskom dome, v Soukenickej ulici v Prahe 1. Pri príležitosti jej  odhalenia  som bol predstavený nášmu hosťovi Mgr. Petrovi Pavlovi Uhlíkovi zo Štefánikovej Brezovej pod Bradlom.  Košariská, rodná obec   Milana Rastislava Štefánika, je  sťaby za rohom. Vtedy som ešte netušil, že je to začiatok nového priateľstva, ktoré pokračovalo až do jeho skonu.

 Opakoval by som sa , keby som hovoril, čím všetkým ma stretnutia s „pánom učiteľom“, ako som ho oslovoval, lebo nielen v prenesenom slova zmysle sa mi ním stal,   obohatili.  Koľko podnetov, nápadov, ideí priniesol. Ako často na moje pozvanie vystúpil v programe, alebo  pri Štefánikovej soche   pri hvezdárni na Petříne. Koľkým mladým ľuďom zo Slovenska ukázal Prahu!  Koľko speváckych či tanečných školských súborov priviedol do Prahy. Na druhej strane ich vystúpenia či už na dnešnom Havlovom námestí pri Národnom divadle, alebo v evanjelickom kostole sv. Michala v Jirchářích, alebo na iných miestach, po jeho úvodných slovách predstavili Pražanom aj dnešné  mladé Slovensko. Nedá mi nespomenúť naše spoločné exkurzie po Francúzsku či  Slovensku, vždy po stopách M.R. Štefánika, alebo ďalších osobností a udalostí prvého či druhého odboja.
 	
 Nezištne rozdával svoje znalosti, skúsenosti a obohacoval nás nielen v Prahe, ale  aj na iných miestach nášho stretávania. Jeho múdrosť, láskavosť a veľkorysosť nás kultivovala , s vďakou som prijímal jeho priateľstvo.
  Chodievali  sme spolu v Prahe  na miesta, kde sa  kedysi stretávali  Detvanci. Do Prahy chodieval aj na výročné zhromaždenia Spoločnosti T. G .Masaryka,  v budove Akadémie na Národní tříde . Po  ich skončení sme spoločne ešte rozoberali činnosť našich spolkov v blízkej kaviarni Slávia . Mal pochopenie pre všetko ľudské a bol veľmi tolerantný.

 Naposledy sme sa stretli v čase  vlaňajšieho adventu  na  Hlavnej stanici, kedy pricestoval do Prahy  na stretnutie s priateľom z Nemecka. Vlak meškal, tak na stretnutie nám veľa času nezostalo, ale aj chvíľkové stretnutia majú v priateľstve význam. V rozhovore, ako zvyčajne pri pohári vína,  bol veľmi nespokojný so slovenským  politickým vývojom a obaja sme sa zhodli na tom, že z jeho smerovania  máme obavu.
 Veľmi som si cenil aj jeho toleranciu. Nevidel svet čierno-biele.  Dokázal  reálne oceniť  aj tých  ľudí  prednovembrovej doby, ktorí v rámci svojich možností podporovali školské,  kultúrne alebo športové aktivity v regióne.  Snažil sa viesť  ľudí k vzájomnej úcte a porozumeniu.  Mal som ho úprimne rád. Česť jeho pamiatke.

                                                                                                                                   PhDr. Vojtech Čelko
Upravit